Dach Musketier´s

Dlho sme sa pripravovali na deň "D" v našej pracovnej kariére. Absolvovali sme mnoho skúšok, ktoré boli len ďalším stupienkom k vytúženým "Všetranným skúškam malých plemien".

Keď sme už mali "jednotlivé skúšky" za sebou, tak sme narazili na problém a to, že zrazu sa nebolo kde prihlásiť. Skoro nikto v prostredí malých plemien všetranné skúšky neorganizoval. Až raz úplne náhodou sme sa dozvedeli, že Klub chovateľov sliedičov sa na organizáciu tejto náročnej skúšky podujal. A tak sme ani chvíľu neváhali a poslali prihlášku na skúšky, ktoré sa mali konať 30.-31.08.2014. Najprv to bol príjemný pocit, že máme "kam" ísť skúsiť, ale čím bližšie bol ten dátum nášho dňa "D", tým viac sme si uvedomovali tvrdú realitu, ktorá nás čakala. Že už to nebude o jednom dni, kedy sme odchodili disciplíny, ale o dvoch, že už to nebude o dvoch rozhodcoch, ale o šiestich, že už to nebude len o disciplíne v lese, na vode alebo v poli, ale o kombinácií všetkých. Avšak rovnako reálne sme si uvedomovali, že ak úspešne túto skúšku absolvujeme, tak to bude "vrchol našej pracovnej kariéry" a s úsmevom na perách a kľudom na duši si budeme môcť povedať, že tá tvrdá práca STÁLA ZA TO.

V podvečerných hodinách dňa 29.08.2014 sme sa vybrali smer Kúty (okres Malacky) do motorestu "U Janíkov", kde sa konal zraz. Po príchode na miesto sme sa usadili v kresle na terase a dali si kávu, na čas, kedy sme čakali na všetkých štartujúcich. Nervozita mierna bola, ale po rozhovoroch so zúčastnenými klesala. Prevládala priateľská atmosféra a rozhovory boli napĺňané humorom. Po príchode všetkých sme sa presunuli na poľovnícku chatu, ktorá bola pre nás základným táborom na nastávajúce dva dni. Po porade rozhodcov sa pristúpilo k zahájeniu. Nastúpilo 12 psov, pričom 9 z nich boli sliediče, 2 jazvečíky a 1 borderteriér. Postavili sme sa každý k jednému "označenému pníku" a čakali kým k nám jeden z rozhodcov pristúpi aj so svojim klobúkom, z ktorého sme si mali vybrať "to svoje" šťastné štartovacie číslo. Tak ako pri ostatných skúškach, tak aj pri losovaní tohto sme si vytiahli číslo, ktoré sme doposial ešte nemali a to "11". Po vylosovaní čísiel nám hlavný rozhodca p. Stanovský Miroslav oznámil rozdelenie do 3 skupín a začínajúcu rannú disciplínu. My sme boli zaradení do skupiny, ktorá v sobotu ráno začínala "vodou". Po rozdelení, popriatí veľa šťastia a hlasného zvolania "kynológií zdar" sme sa na chvíľu presunuli do poľovníckej chaty na malé občerstvenie. Avšak pocit, že Athy a ja sa potrebujeme poriadne vyspať, aby sme mali zajtra dosť síl, nás niečo po 21,00 hod. hnal domov.

V sobotu ráno to už bolo iné. Na zobudenie som nepotrebovala budík a nervozita stúpala. Pobehovanie po byte, či máme všetky potrebné doklady a pomôcky, 2 ranné kávy a hlas žalúdka mi dávali jasne najavo, že nastal "náš" čas. S vedomím, že snáď máme všetko sme opäť vyrazili do Kútov, na poľovnícku chatu. Po príchode a zvítaní sa sme sa zadelili do skupín a vyrazili do revíru. Autom sme sa presunuli k jazeru, kde sa mali konať disciplíny "na vode". Vzhľadom k tomu, že sme v skupine boli 3 a štartovacie čísla 10, 11 a 12, mala som ešte chvíľu čas Athosovy do uška zaštebotať, aby poslúchal. A potom to prišlo. Disciplína "prinášanie kačice z hlbokej vody". Pri pohľade na breh mi ostalo nevoľno . Prístup k vode bol veľmi strmý a moja predstava ako Athos tými krátkymi nožičkami cez neho vynesie až ku mne kačicu, nebola veľmi vábna. Ale bola to disciplína ako každá iná a tak mi okrem "zvuku tlkúceho srdca" ostávalo iba dúfať, že to nejako zvládne. Rázny povel, vypustenie...Athyho skok z brehu do vody bez zaváhania, priame uchopenie, prinášanie vo vode, výstup na breh, zaborenie do bahna, prešmykovanie na zráze brehu až po ocitnutie sa predo mnou s kačicou v papuli bolo z jeho strany úžasné. Avšak odovzdanie v stoji a nie v sede, nás stálo známku "3". Aj napriek tomu Athy dostal obrovskú pochvalu za úspešne zvládnutú prvú disciplínu. Presun na ďalšiu a pre mňa dosť obávanú disciplínu, trvalo iba chvíľu. "Naháňanie v tŕstí" sa konalo na okraji jazera. Avšak rozmer rákosu siahal až po hlavnú cestu, kde chodili autá. Korona, ktorá tam bola sa dobrovoľne prihlásila, že sa postavia na cestu a budú dávať pozor, aby pes z rákosu nevybehol. Táto predstava mi roztriasla kolená. Athyho som na disciplínu vypustila a len s malou dušou počúvala, kde rákos šuští. Našťastie až na cestu nevyšiel, ale zato krásne rákos zprava doľava niekoľko desiatok metrov pochodil, na privolanie krásne prišiel a ustál známku "4". Bezprostredná pochvala od rozhodcu p. Plentu, že Athos je pes výnimočný, na krásne zahriala pri srdci. S úsmevom na tvári sme sa presunuli na pole, kde nás čakalo hneď nieľkoľko disciplín. Ako pré bolo "sliedenie", kde môj opätovný stres spôsobil moju "nemotu" a nevydanie povelov Athymu uškodilo a odniesol si známku "3". Následne však samostatné vyhľadanie zajačej starej stopy a hlasitosť na nej, následné privolanie píšťalkou a vypustenie znova Athymu zabezpečilo známky z "čuch, hlasitosť, poslušnosť a správanie sa po výstrele " za "4". Na poli nás čakali ešte "aportovacie disciplíny" a tak sme sa presunuli k skupine "čakajúcich".

To že má Athy vlastnú hlavu viem a to, že mi to ukáže v momente, kedy to najmenej čakám viem tiež. A tak nejak som tušila, že teraz to príde . Disciplína "dohľadávanie pohodenej pernatej zveri" bola ako prvá...vypustenie, krásne prehľadanie porastu, dohľadávka do necelých 40 sekúnd, uchopenie, prinášanie....a vypustenie z papule...jeho vrtiaci chvost mi dával jasne najavo, že presne toto je ten moment, kedy si o mne myslí svoje . Použitie povelu "aport", kedy to bez váhania zdvihol, doniesol a krásne v sede odovzdal, nám však zaručila známku "3". Ronako sa zachoval aj pri " donášanie srstnatej zveri na dialku v poli". Krásne stopu vypracoval, na konci zver overil, uchopil a ideeeé...a zrazu niekoľko metrov predo mnou je zajac na zemi...a znova ten jeho vrtiaci chvost...a tak znova povel "aport", po ktorom krásne zver uchopil, doniesol a odovzdal. A ďalšia "3". Nakoľko to bola posledná disciplína v daný deň, moja radosť bola neuveriteľná. Úspešne sme zvládli polovicu skúšok. Po odskúšaní všetkých psov sme sa presunuli na chatu, kde sme si pochutnali ako ja tak Athy na výbornom halászlé. Následne sme sa zaborili do debaty o dnešnom dni a ani sme sa nenazdali a hodiny ukazovali čas nezvratný k tomu, aby sme išli späť.

V nedeľu ráno sme už vedeli, že nás čakajú disciplíny v "lese". Aj napriek tomu, že viem, že Athy les miluje a disciplíny v ňom by mu nemali robiť problém, tak som vedela, že stále to je Athy, ktorý má vlastnú hlavu a dokáže ma prekvapiť vo chvíli, kedy to najmenej čakám. Našťastie sa tak nestalo. Ako prvá bola disciplína "odloženie". Nakoľko sa jednalo o vrchol našej pracovnej kariéry, mala som nutanie Athyho odložiť na remeni. Ale vzhľadom k tomu, že nikdy na remeni odložený nebol, rozhodla som sa pre "odloženie voľne". A dobre sme urobili. Athy sa počas celého časového limitu ani nepohol. A tak prvá "4-ka" bola doma. Ďalšia disciplína bola "vodenie na remeni". Athy na tejto disciplíne nesklamal a krásne sa držal buď pri mojej nohe, alebo tesne v závese za mnou, keď musel preskakovať prekážky. Nasledujúca bola "posliedka". Prvé vykročenie, tiché odloženie, neisté moje kroky, tiché privolanie a znovu tiché odloženie, ďaľšie moje kroky, na konci ktorých bol po niekoľkých sekundách výstrel, moje otočenie a zorné pole, v ktorom som videla, že sa Athy nepohol ani o centimeter mi spôsobili odpadnutie "kameňa zo srdca". To najťahšie pre mňa sme mali za sebou . Následovala "pofarbená stopa". Athy už pri nasadzovaní farbiarskeho obojku vedel, čo sa ide diať. A čím bližšie sme k nástrelu boli, tým viac dával najavo, že vie, kde to je. Isté nasadenie, presnosť a spoľahlivé dovedenie k zveri nám zaručilo známku "4". Vzhľadom k tomu, že Athos má v sebe aj prirodzeného hlásiča, tak krásne zver na konci zahlásil a tým si získal obdiv hlavného rozhodcu. Po tejto poslednej disciplíne sme sa vrátili k ďalším súťažiacim, kde boli oficiálne vyhlásené Athyho výsledky. Pri slovách hlavného rozhodcu, ktorý nešetril superlatívami pri Athosovej práci mi behal mráz po chrbte. Vtedy mi po prvý krát "docvaklo", že sme úspešne absolvovali "skúšky, ktoré boli pred rokom iba snom". Presunuli sme sa na chatu a čakali, kým rozhodcovia spočítajú body, vyplnia tabuľky a oficiálne zahája nástup. Netrvalo dlho a ozvala sa trúbka. Nastúpili sme sa k "pnikom" so svojím štartovacím číslom a čakali. A potom to prišlo.

Z celkového počtu 12 nastúpených psov obstálo 11. Prvé, druhé a tretie miesto obsadili sliediče a na štvrtom mieste sa umiestnil Athy. Moja radosť pri vyhlásení výsledku bola neuveriteľná. Pocit, že práca ktorú sme spolu urobili za 1 a 1/2 zožala krásne ovocie, bola k nezaplateniu. Srdce mi bilo tempom, že ho bolo len ťažko zmerať, z úst som nevedela vydať hlásku a jediné na čo som sa zmohla bolo, že som sa zohla k Athymu a zašepkala "dokázali sme to" . Neuveriteľne šťastná som stála a potleskom gratulovala ostatným miestam. A nakoniec bolo vyhlasovanie výsledkov...najlepšie pole, voda a les...v emóciách šťastia z úspešného absolvovania "všestranných skúšok", kedy sa Athy mohol oficiálne nazývať psom všestranným, som sa usmievala, tlieskala a gratulovala. A stalo sa niečo, čo mi vzalo dych...vyhlásenie najlepšej práce na vode hlavným rozhodcom...keď padlo Athyho a moje meno, tak som sa nevedela odlepiť z miesta. Po chvílke, keď mi to rozum spracoval a prebrala som si pohár od hlavného rozhodcu som sa neubránila "slzám šťastia". Bol to najkrajší okamih v našej pracovnej kariére, kedy som si uvedomila, že tá práca STÁLA  ZA  TO.  A ja som šťastná, že Athos je predstaviteľ svojho plemena a dokazuje mi, že je "p. Profesor"...vždy má svoj preklad na veci, ktoré sa od neho žiadajú .

Úspešným absolvovaní týchto skúšok Athy prekonal očakávania a zapísal sa do "knihy všestranných psov" ako prvý trpasličí jazvečík v SR.