Dach Musketier´s

Na úvod príspevku by som rada použila slová jednej osobnosti, ktorá sa od začiatku svojho úsilia nevzdala a dokázala, že najdôležitejšie je mať cieľ, za ktorým sa netreba bát ísť:

"Keď o tom dokážeš snívať, dokážeš to aj uskutočniť" - Enzo Ferrari

...a my sme to skúsili...

Po absolvovaní vrcholovej súťaže na Slovensku "Memoriál Jozefa Kadleca" sme mali s Athym ďalší sen a to absolvovanie najvyššej súťaže v upotrebiteľnosti všestranných psov a to "Memoriál Rudolfa Kristla". Táto súťaž patrí k jednej z najvýznamnejších súťaži v Českej republike pre jazvečíkov. Vyžaduje zvládnutie disciplín, zložených z viacerých skúšok, podľa skúšobného poriadku ČR. 

Pre nás to znamenalo odklon resp. zmenu niektorých disciplín, ktoré nám boli známe v SR, a naštartovanie sa na nové pravidlá...

...ale nezávahali sme ...Memoriál sa konal v blízkosti hraníc s ČR, a tak sme sa s Athym prihlásili... dostali sme potvrdenie o prijatí a čakali, kedy nastane deň "D"...

Memoriál Rudolfa Kristla sa konal v dňoch 14.08.-16.08.2015  v blízkosti mestečka Přerov v oblasti Domaželice. Vzhľadom k tomu, že už v piatok začínali disciplíny, sme sa na cestu vydali v piatok ráno. Po ceste sme nabrali kamarátku, ktorá nám bola ako oporou, tak skvelým fotografom v jednom. Na miesto sme dorazili cca. hodinku pred začatím. Od príchodu vo mne nervozita stúpala..naopak u Athyho stúpal adrenalín, ktorý chcel vybiť.

Piatok (14.08.2015). cca o 13,00 hod. sa to začalo...nástup, oficiálne privítanie a odchod na disciplíny (nora, správanie sa pri zastrelenej zveri a prinášanie kačice z hlbokej vody). Človek má pocit, že to dá...ale pravdou bolo, že "my" okrem "aportov v poli" sme žiaľ nemali čas ostatné disciplíny predcvičiť ...spoliehala som sa na Athyho schopnosti a bola som si vedomá, že moje zaneprázdnenie a nedostatok tréningu mohlo byť začiatkom nášho konca. Ale... Athosov výkon na prvej disciplíne...nora...mi dal nádej, že ON na to má. Druhú disciplínu...správanie sa pri zastrelenej zveri...dal úplne ukážkovo a dokonca aj s bodmi naviac za hlásenie. Poslednou disciplínou bolo prinášanie kačice z hlbokej vody...tušila som, že tu bude špekulovať, no napriek rozmanitosti disciplín v tento deň, sme toto ustáli...večer sme ešte posedeli v spoločnosti ľudí, ktorí nás aj napriek našim obavám prijali super, a potom sme sa odobrali spať, lebo nás čakal ďalší náročný deň.

Sobota (15.08.2015) sa pre nás niesla v znamení "LES". Aj napriek tomu, že viem, že Athy je v lese doma, tak mi to moju nervozitu nezmiernilo.  Prvá disciplína bola "posliedka" ... nakoľko ju máme nacvičenú ako "šúlačku" išli sme do toho...malé rozdiely,  by snáď nemali robiť problém...nacvičené povely sa osvedčili a Athy spolupracoval. Úspech. Následovala "farba"...tak ako vždy, Athy nesklamal...sklamala panička, keď ho strhla zo stopy. Následovalo "naháňanie v húštinách" ...popravde nebolo mi všetko jedno...jedna vec je pobehať v rákose na skúškach z vodnej práce, ale druhá vec je behať po lese plnom zvere ...a nácvik žiadny...ale Athy nesklamal...vbehol...hľadal.. raz vyšiel a sam sa vrátil späť do húštiny... na privolanie sa do niekoľkých minút vrátil. Posledné bolo odloženie...aj keď si  človek myslí, že je to O.K., tak vždy sa môže stať niečo nečakané...odložím Athyho navoľno, odchádzam na cestu, kde nemám šancu vidieť ako sa správa. Rozhodcovia schovaní za stromami, aby dokázali odhadnúť jeho reakcie...a zrazu po 2,5 min. padne rana...pozeram na rozhodcu, kýve na mňa, že nie je časový interval...pozrem na druhého rozhodcu, s dotazom v očiach, ten mi naznačuje, že Athy leží...zrazu padne ďaľšia rana od môjho strelca po 5 minútach...pozrem na rozhodcu a ten naznačuje, že Athy leží na mieste ako socha...som mierne zmätená, ale po uplynutí intervalu si idem po psa. Bola to zvláštna skúsenosť...nenacvičená a nečakaná. Ale radosť po ukončení bola ...fuuu...neuveriteľná...a ďalší deň za nami...úspešne. 

Nedeľa (16.08.2015) ...najviac obavaný deň...nie z pohľadu disciplín, ale z pohľadu dňa, ktorý je posledný na úspešné dokončenie tejto náročnej súťaže ...nám sa niesol v znamení "POLE". Prvá disciplína bolo sliedenie, počas ktorej bolo možné odskúšať aj ďalšie disciplíny (hlasitosť, stopa živej zvere, poslušnosť). Athy si krásne vypichol stopu zajaca, vytrvalo ju následoval a hlásil. Po niekoľkých minútach sa na zvuk píšťalky na moje prekvapenie vrátil. Následne som ho vypustila na povel rozhodcu znova, za účelom odskúšania disciplíny správanie sa po výstrele. Všetky tieto disciplíny zvládol ukážkovo a nám neostávalo nič iné ako sa presunúť na ďalšie pole, za účelom dokončenia posledných dvoch aportovacích disciplín. Čím bližšie sme k miestu určenia boli, tým viac som cítila nervozitu, ktorá vo mne stúpala. Vedela som, že aporty by sme mali mať zvládnuté, avšak aj napriek tomu som si bola vedomá, že práve jedna z nich (dohľadávka pernatej) je presne tá, kde mi Athos "vždy" ukáže, že má vlastnú hlavu. A aj tak bolo. Jeho zdvihnutý vrtiaci chvost na nástupe pred disciplínou mi naznačoval, že "teraz to príde". Krásna dohľadávka, zdvihnutie hlavy a...hlásenie, hlásenie a hlásenie. Za použitia povelov to nakoniec doniesol a krásne odovzdal, V danom monňmente som bola rada, že sa nerozhodol inak a my sme nevypadli na predposlednej disciplíne. Vlečku zajaca vypracoval ukážkovo až za horizont, kde som ho nevidela. Po niekoľkých minútach sa objavil na horizonte aj so zajacom v papuli. Doniesol a odovzdal. A tým momentom sa pre nás súťaž skončila...ÚSPEŠNE...

Moja neskrotná bezprostrednosť a radosť z dosiahnutého výsledku sa nedala skrývať. Prejavila sa pársekundovým pobehovaní po poli s výskokmi klokama spojenými s pískaním papagája. Ten pocit bol neopísateľný...

S Athym sme si počas náročných troch dní vychodili krásne ocenenie:

II. cena/379b. a III. miesto.

Pri vyhodnotení a oboznámení sa s výsledkami ako i faktom, že sme obsadili celkovo krásne III. miesto, som sa neubránila úsmevom, ktoré by boli vhodné do komixového časopisu. Nasledovalo pár spoločných fotografií, rozlúčenie a cesta domov. 

Unavení, vyčerpaní, ale štastní sme niečo okolo 20,00 hod. dorazili domov a dopriali si oslavu, ako sa na úspešné zvládnutie MEMORIÁLU patrí . 

Na záver by som chcela ešte raz srdečne poďakovať ľudom, ktorí v mene českému klubu chovateľov jazvečíkov nás na súťaž prijali, srdečne uvítali a počas celých skúšok začlenili do kolektívu, kde sme sa cítili ako "doma". Ešte raz gratulujem všetkým zúčastneným, ktorí rovnako ako my prešli týmito náročnými skúškami.

Veľká vďaka patrí i mojim kamarátom, ktorí pri mne v týchto náročných dňoch stáli a morálne nás podporovali. Osobitne patrí vďaka našej kamarátke a chovateľke Petre Mozikovej (CHS ze Stoupovy chaloupky), ktorá nám okrem morálnej podpory podala pomocnú ruku s ubytovaním a požičala nám klobúk, ktorý nám určite priniesol šťastie. Zároveň ďakujem kamarátke Katke Kollárovej, ktorá nám okrem osobnej morálnej podpory, robila aj dvornú fotografku.

...bol to super víkend v spoločnosti super ľudí, so super výkonom...proste NEZABUDNUTEĽNÝ .